Recenzia CD "Ďaleko a pešo" od Rada Tihlárika (SME, november 2000)

Poznám to v slovenskej hudbe dôverne: spevák je neškolený samorast, hudba nie je žiadny „autstending masterpís“, napriek tomu som od počiatku chytený do pasce: chemická reakcia v mojom mozgu sa rozbehla, ovládol ma pocit sympatií a chce sa mi nahrávku počúvať. Síce aj naďalej nadávam, že spevák/speváčka by na tomto mieste mali fakt lepšie frázovať, prečo preboha nešli niekam k Tugendliebovi, teda fakt ma štvú..., ale stále počúvam. Pesničky si ma svojím zvláštnym pôvabom podmaňujú čoraz viac. Bisťu, dobré je to! A presne toto súhrnne platí aj o novom CD gitaristu Martina Chrobáka „ďaleko a pešo“. Ale poďme na detaily. Napriek tomu, že Martina Chrobáka neodškriepiteľne odkojila kultúra prostredia pesničkárov slovenských (spomeňme profil v rovnomennej TV relácii, koncertné aj štúdiové hosťovanie u 1FQ) a čiastočne aj českých (turné s Vladimírom Mertom), považovať toto CD za folkové, možné nie je. Nachádza sa tu 11 melodických pesničiek, na ktorých sa autorsky podieľali Martin Chrobák, Miro Harach a Zuzana Knezovičová z Padlášového výberu. Pesničky sú zvláštne jedinečné, zaujímavo a svižne aranžované. Celkový zvuk nahrávky je v porovnaní s prvým Chrobákovým CD vyzretý, súdržný a pohodový. Všetci traja autori aj spievajú a v závere sa k Chrobákovi v nezvyklej polohe pridáva vzácny hosť Zuzana Homolová. Podarilo sa jej pre ňu príznačným spôsobom rozžiariť predposlednú pesničku Schody do kotolne, po ktorej nasleduje už len inštrumentálny Epilóg kombinujúci zvuk saxofónu s keltskými gajdami. Je však fakt, že s výnimkou skvelej Homolovej, majú všetci ostatní speváci ešte dosť čo vylepšovať na svojom speváckom kumšte.

Za pozornosť stoja dobre vymyslené a zahrané dychové nástroje (flauta a saxofóny). Prekvapujúce je, že na ne hrá známy hudobný kritik a publicista Marián Jaslovský. Teda všetka česť. Univerzálny Jaslovský úspešne vyvracia starú pravdu, že my, grafomani a kritici, také čosi nedokážeme. Mimochodom, aká škoda, že sa talentovaný Miro Harach na takú dlhú dobu vytratil z hudobnej scény. Doteraz si pamätám, ako ma pred mnohými rokmi zaujalo vystúpenie vtedy neznámeho dua mladíkov Harach-Chrobák na veľkom festivale Blues na Dunaji v PKO.

Súdiac podľa názorovo širokospektrálneho zloženia muzikantov účinkujúcich na tomto Chrobákovom projekte, dá sa vytušiť synergetický efekt ich individualít umocňujúci celkovo pozitívny dojem z tejto príjemne znejúcej nahrávky. Nie vždy sa taká vec vydarí. Svoj podiel majú zaiste aj texty zvolenského básnika Paľa Oravca. Priznávam, dobre mi padne konštatovať, že je to naša hudba. Tu vyrašila, z tunajšieho kultúrneho podhubia, ktoré si tu potichučky ale iste dýcha, bez ohľadu na ignoranciu svojho rodného prostredia. V dýchaní mu v poslednej dobe napomáha edícia časopisu Watt, kde už okrem Private Music vyšli, a dúfajme, že aj naďalej budú ako CD prílohy vychádzať ďalšie zaujímavé, nekomerčne zamerané hudobné tituly.

Rado Tihlárik