Martin Chrobák (1964) je hudobný publicista a pesničkár. Jeho hudobné začiatky siahajú do obdobia osemdesiatych rokov. V rodnom Zvolene, spoločne s pesničkárom Mirom Harachom, pôsobil vo folkovom duu Harachrobák. Okrem vlastných pesničiek obaja zhudobňovali hlavne texty zvolenského básnika Pavla Oravca, na ktorého poetike bol repertoár gitarového tandemu postavený. Lokálne (v miestnych lokáloch) populárna dvojica čoskoro začala vystupovať v kluboch a na festivaloch ako boli svojho času Zaprášené cesty, Martinské folkfórum, Blues na Dunaji atď. Duo Harachrobák spoluúčinkovalo tiež na predstaveniach progresívneho Ex Divadla 9, ktorého hry vtedy Miro Harach režíroval. Po odchode Chrobáka na vysokú školu do Prahy ožíval Harachrobák už len sporadicky.

V Prahe sa popri štúdiu architektúry Martin zdokonaľoval v hre na gitaru u prof. Bierhanzla (KJJ) a súkromne sa učil hrať aj na indický sitár. Lektorom (nielen hudobným) mu bol hráč na tabla, bubeník MCH Bandu a ďalších alternatívnych rockových skupín Vlastimil Marek, ktorý sa okrem hudby zaoberalaj publicistikou a východnými filozofiami.

Neskôr, po presťahovaní do Bratislavy, Martin Chrobák spolupracoval so spolužiakom z pražskéhoľudového konzervatória, gitaristom Ľubom Šujanom a jeho manželkou Miriam. Spoločne absolvovali niekoľko koncerov pod hlavičkou Private Music. So Šujanovou pomocou Chrobák nahral aj svoj recitál v rámci TV cyklu Pesničkári slovenskí. V tomto seriáli portrétov folkových pesničkárov pomáhal nahrávať ako inštrumentalista aj ďalším kolegom (Jednofázové kvasenie [JFQ], Martin Mašek, Dušan Malota...). Ako gitarista a hráč na ústnu harmoniku hosťoval aj na dvoch platniach skupiny JFQ. Spoločne s modranským bohémom Janom „Ponkom“ Dubanom založili na prelome 80. a 90. rokov poeticko-blues-rockovú skupinu Koks, z ktorej sa neskôr odčlenili a spolu s kontrabasistom Stanom Dobrovičom ďalej vystupovali v duu, znovu ako Private Music.

V tom čase došlo k zblíženiu s členmi banskoštiavnickej skupiny Padlášový výber. Svojrázna atmosféra mesta v lone sopečného pohoria sa prejavila aj v tvorivom podhubí a neskorších autorských spoluprácach s ľuďmi okolo tejto, dnes už neexistujúcej skupiny.

Martin sa popri vlastnej tvorbe venuje aj hudobnej publicistike a vydavateľskej činnosti. Je šéfredaktorom časopisu Nový Populár.

Prvý album TO BOLO REČÍ... vydal Martin Chrobák roku 1998. CD obsahovalo prearanžované skladby väčšinou z prvého obdobia. Pri jeho nahrávaní pomáhali základnému triu Private Music (Martin Chrobák - g, Stano Dobrovič - b, Jaro Gregorovič - ds) vtedajší študenti bratislavského konzervatória, ako napríklad hráč na bicie a marimbu Michal Bugala, barytónsaxofonista Erik Rothenstein, ale aj známi muzikanti ako bluesman Boboš Procházka, či americký saxofonista Shawn Loescher. Väčšinu skladieb kolorovala viacčlenná dychová sekcia s pevne zapísanými aranžmánmi.

Publicista a hudobník Marian Jaslovský v recenzii CD pre noviny Domino Fórum (október 1988) vtedy napísal: „Autorom textov je hlavne Pavel Oravec a aj zhýčkané ucho poteší, že niekto vie s jazykom narábať elegantne, zvukomalebne a čisto. Hej, čistota, to je jeden z najsilnejších dojmov z tohto albumu, aj keď nechýbajú ani dramatickejšie zvraty.“

Prevládajúci aranžérsky prístup prvého albumu, ktorý pesničkám vtlačil schému myslenia jedného muža, bol na kritický podnet Vladimíra Mertu pri príprave nasledujúceho CD ĎALEKO A PEŠO (Watt, 2000) pozmenený. Prizvaní hudobníci tvorili aranžmány spoločne a zvýšil sa aj podiel improvizácie. Z muzikantov opäť prispel svojím majstrovstvom Boboš Procházka, na husle sa tu zjavil známy folklorista a pionier slovenskej world music Samo Smetana (Zuzana Homolová, Banda, Muzička...), klávesy nahral Martin Hanzel (Fermata) a okrem pôvodného spoluhráča Mira Haracha tu spevácky hosťovali aj dve Zuzany – Homolová a Knezovičová (Padlášový výber), pričom tá druhá prispela aj autorsky. 

Publicista Ondřej Bezr v recenzii pre časopis Rock & Pop (marec 2001) napísal:
„Stylová komplexnost Chrobákových nezamindrákovaných písniček je nicméně hodně sympatická, vzdálená nadbytečné roztříštěnosti. Netuším jaká je pozice Martina Chrobáka na slovenské scéně, ale z toho co k nám z ní tu a tam zaletí, patří To bolo rečí... k tomu nejpříjemnějšímu.“